Druhá planéta [Plauchová Jana]

Sci-fi román z čias, keď ľudia stratili schopnosť spať, sen o kolonizácii vesmíru je naveky stratený a Venuša sa stala opovrhovanou planétou. Hoci podáva dôkazy o tom, že ide o najtajomnejšie a najfascinujúcejšie teleso, hŕstka nadšených vedcov sa tiesni na polorozpadnutej vesmírnej stanici a stále zápasí s nedostatkom peňazí a záujmu. Až kým sa mladému astronautovi nepodarí dokázať, že táto planéta si zaslúži viac pozornosti ako celý zvyšok slnečnej sústavy dohromady... S výnimkou jedinej planéty: Zeme.

Ukážka:
Vtedy zazvonil telefón.
„Susan!“ zvolal Mason a ani nezdvihol hlavu. Kolegyňa sa neozývala, na rozdiel od drnčavého zvuku, ktorý neprestával. Mason v duchu zanadával. Konečne sa mu podarilo chlapca zaujať a práve teraz niekto otravuje. Ak to bude zase nejaký reportér...
Neochotne vstal a vybral sa k aparátu na druhom konci miestnosti.
„Výskumné stredisko Venus Orbiter, čo pre vás môžem urobiť?“ zahuhňal do slúchadla. „Áno, počkajte.“ S bezdrôtovým prístrojom v ruke prešiel ku skrini, ktorú skoro celú vypĺňali kartotéky, a opäť si slúchadlo priložil k uchu. „Ako, ešte raz, ten rok?“
Tommy zatiaľ v tichosti hľadel na obrazovku.
„Pán Mason?“ ozval sa po chvíli spoza počítača. Obzrel sa a uvidel, že muž ešte stále telefonuje. Vôbec si chlapca nevšímal.
„Pán Mason?“ zavolal naňho znova. Znelo to naliehavejšie.
Mason zakryl rukou slúchadlo a otrávene sa otočil k chlapcovi. „Áno, Tommy?“
„Pán Mason, sú na Venuši ľudia?“
„Samozrejme, že nie,“ odvetil a vrátil sa k telefonátu.
Tommy však neskončil.
„Tak kto potom postavil toto?“
Mason sa obrátil k monitoru. Telefón mu vypadol z ruky.